Taký všelijaký svet

Nikdy som nechápala tie tetušky a ujov, ktorí deň čo deň vysedávajú na lavičkách a spovedajú susedov, ohovárajú, analyzujú životy iných. Načo to robia? Čo im to dáva do života? Teraz mi je to však jasné. Je to do očí bijúce, že títo ľudia jednoducho nemajú čo robiť. Ja hlúpa, že mi to skôr nedošlo. Ok, to sa ešte dá pochopiť, že dôchodcovia vypočúvajú iných ako pri výsluchu na polícii. Však produktívny vek je už za nimi, musia sa niečím zaoberať, aby sa neunudili na smrť. Čo je však nepochopiteľné a zarážajúce, je to, že sa týmto syndrómom nakazili ľudia mladšieho veku. O dosť mladšieho. Čo je naozaj smutné, pretože miesto toho, aby sa mladí, na pohľad perspektívni ľudia zaoberali samými sebou a ich vlastným životom, musia neustále premieľať životy iných. Vysvetlenie je len jedno. Nielenže sa až tak nudia, že čakajú na najnovšie klepy ako dakedy dávno ľudia čakali na pomaranče, ale ich život musí byť tak strašne nezáživný, že si ho musia okoreniť najnovšími zbytočnými bľabotačkami o druhých. Neviem, možno som divná ja, možno nepatrím do tohto sveta, no mne je šum a fuk, kto čo robí, kto je s kým, kto sa ako zachoval v spoločnosti, kto koho podviedol, kto komu dal facku, kto kedy prišiel domov a v akom stave, kto kedy porodil a koho to dieťa vlastne je a podobné bulšity. Nemám na to čas, snažím sa žiť tak, aby som si o 30 rokov nemusela písať zoznam, čo som ešte mohla urobiť. A na druhej strane mi sú také veci ukradnuté. Je mi takých ľudí ozaj ľúto, pretože by sa mali skôr zamerať na svoje ciele, na to, čo chcú v živote dokázať , no oni to robia úplne naopak a potom závidia a lamentujú, že sa nikam neposunuli a že stoja na jednom bode. No, dobre, možno to trochu preháňam, ale tak to cítim. Ohovárať je ľudské. Tomu sa nikto nevyhne. Ale iné je, keĎ danú osobu ľudia premieľajú aj pol dňa alebo keĎ susedka pri zametaní schodov netrpezlivo čaká, kto sa kedy vynorí , aby sa mohla vrhnúť na svoju korisť a obťažovať  ju nezmyselnými otázkami. Niekedy si pripadám ako celebrita, ledva päty vytiahnem z domu a už sa na mňa valí iná susedka s kopou otázok, aby sa mala celá rodinka doma o čom porozprávať pri nedeľnom šnicli. Alebo mám takisto rada, keĎ niekto odpočúva cudzie rozhovory. To je úplná pecka. Uši nastražené tak, že máte pocit, akoby sa im pri každom vašom slove zväčšovali. Ja som zase v tomto úplne naopak. Do uší slúchadlá, nech nemusím počúvať pubertiačky alebo dôchodcov alebo iných ľudí, ktorí sa sťažujú, aký je život ťažký. Áno, je ťažký, no stačí, že sú toho plné médiá a že to zažívame na vlastnej koži, nemusíme to počúvať  aj vtedy, keĎ von svieti slniečko a vtáčiky štebotajú. Načo si privádzať depky. Ale späť k téme. Vlastne, už nie je o čom. Len by sa ľudia, ktorí takýmto spôsobom otravujú druhých mali zamyslieť nad sebou. Nad tým, že občumovať cez kukátko každých 10 minút, sledovať každý jeden pohyb, obzerať, kto práve ide z/do paneláku, poprípade, kto práve sedí na balkóne, ohovárať a rozoberať životy iných, nedáva žiadny zmysel a neprináša ziadne potešenie. Radšej by sa mali starať o samých seba, premýšľať nad sebou a so zapálením sa pustiť do iných činností. Do takých, ktoré im prinesú  radosť , úspech a pri ktorých budú mať pocit, že ich život  je krajší a pestrejší  a tak už nebudú mať potrebu riešiť iných.